Nosenie je stále živé

Nosenie je stále živé
(Jamesák 2002/6)

Mira Kováčiková
Foto: Martin Cibula

Edo "Kuro" Lipták
Domáci pretekár Edo "Kuro" Lipták bol pri reťaziach prvý a pozíciu si udržal až do cieľa. Jeho stručná odpoveď na "zmysluplnú" otázku kameramana zahraničnej televizie bola síce milá, ale vysielateľná asi len s pípnutím.

Je 20. október, nedeľa. Tatry lákajú svojou jesennou nostalgiou, farebným lesom, ľadom vyblýskanými štítmi. A ešte jednou atrakciou: Na Popradskom plese o chvíľu odštartuje zátka od šampanského a rituálny dievčenský kankán 18. ročník populárnych pretekov vysokohorských nosičov Sherpa rallye. Váha vzdychá pod ustavične váženým bremenom - chlapi ponesú 50 kg, baby-nosičky 15 kg koksu. Dvadsaťštyri šerpov (z toho dvaja juniori) a 13 diev s týmto nákladom na chrbte bude stúpať hore Mengusovskou dolinou, potom odbočia k Žabím plesám a vyšplhajú sa do výšky 2250 metrov k Chate pod Rysmi. Štyri kilometre chodníka s prevýšením 756 metrov. Tam je cieľ. V tomto momente však ešte nie je jasné, či vôbec preteky budú. Matka príroda má totiž svoje vrtochy.

"Chvíľu pred štartom som ešte mal pochyby, či preteky nezrušiť. Chodník bol značne zľadovatený, nebezpečný bol najmä úsek cez reťaze. Táto časť cesty na Rysy robí problémy aj normálnym turistom bez nákladu, nieto ešte nosičom s bremenom na chrbte. Tam keď sa človek pošmykne, nemusí v takýchto podmienkach dobre skončiť. Nechcel som riskovať životy kamarátov. Ale nakoniec sme to vyriešili - z chaty vyrazila skupina horolezcov, tzv. pracovná čata a rizikový úsek vyčistili, zaistili lanom, vysekali stupy. Mohli sme teda odštartovať. Takéto tvrdé podmienky však neboli po prvý raz: pamätám si preteky s cieľom na Chate pod Rysmi, keď bolo meter snehu. Preto sme aj tento rok znížili tradičnú normu nákladu zo šesťdesiatich na päťdesiat kíl a pre baby z dvadsiatich na pätnásť, " uviedol jeden zo zakladatekov pretekov a neúnavný organizátor nosičského života v Tatrách, chatár Viktor Beránek.

Na začiatku histórie pretekov (v roku 1985) bola chuť dobre sa zabaviť, stretnúť sa po vyčerpávajúcej letnej sezóne s kolegami - nosičmi a v neposlednom rade aj akási potreba porovnať svoju kondíciu s tými ostatnými. Nebola v tom rivalita, skôr motivácia posúvať vlastné hranice. Cieľom pretekov bolo vyniesť rovnaký náklad rovnakou trasou za čo najkratší čas. "Nosičský život býval kedysi akýsi družnejší, veselší, viac sme to prežívali. Mám taký zlý pocit, akoby dnešní mladí nosiči už videli za tým niečo iné, nevedia sa navzájom tak vyhecovať... Niečo sa z nosenia vytráca. Preto som aj párkrát povedal, že nosič tatranský je tvor na vymretie,"hovorí chatár spod Rysov.

Prvé ročníky Sherpa rallye nemali masový charakter. Na štart sa stavalo osem ľudí. Až rokmi získavali preteky na popularite, bývali roky, že súťažiť prišlo pol stovky pretekárov. Za 18 rokov ralley štartovalo celkom takmer 600 ľudí a vyniesli do 40 tisíc kíl nákladu. Okrem recesie a zábavy má táto bilancia aj nezanedbateľný výsledok - konkrétna pomoc masívnou vynáškou pre konkrétnu chatu. Ako rád pripomínal ďalší zo zakladatľov tradície Jaro Švorc, pri pretekoch či obyčajných vynáškach zväčša nešlo o rekordy. "Tie sú prekonateľné. Ale pocity, ktoré pritom prichádzajú, nikdy nezmažeš," tvrdieval. Sám za 20 rokov tatranského sezónneho nosenia na chrbte vyterigal zvyčajne na Chatu pod Rysmi spolu okolo 50 tisíc kíl nákladu. Tento rok chýbal, ale k pojmu Sherpa rallye už neodmysliteine patrí.

Milan Juroš
Čiko Milan Juroš a vpravo Peter Petras z Reinerovej chaty.

Peter Petras

K tradičným účastníkom patrí aj Peter Petras z Rainerovej chaty. Hoci mu už minulo 55 rokov, neobáva sa postaviť na štart vedno s mladými svalnáčmi. "Je to možno aj o prekonávaní samého seba,"tvrdí Peter. Známa je jeho replika, že tatranský vysokohorský nosič je najužitočnejšie zvieratko - nielenže pomáha zásobovať chaty, ale dokonale pozná svoj rajón, dolinu, neraz pomáha pri záchranných akciách, vie podať erudované informácie o schodnosti chodníkov a v neposlednom rade plní aj funkciu akéhosi neformálneho, ale dušou skutočného ekológa - rangera.

Potlesk pre víťazov

Baby - nosičky
Baby - nosičky.

Jasot, spev a povzbudzujúce pokriky sa niesli od Chaty pod Rysmi, z cieľa pretekov, aby vyhecovali súťažiacich k maximálnemu vypätiu síl. Rovnako nákazlivá prietrž dobrej nálady a skandovania sa zopakovala pri vyhlasovaní výsledkov. Každý zo súťažiacich dostal jedlú sladkú medailu, zožal potlesk a ten najbúrlivejší patril víťazom. Najrýchlejšie sa s terénom i vynáškou popasovala Mirka Paliderová z Kamennej chaty pod Chopkom, cestu zvládla za obdivuhodnú hodinu a 16 minút. Len o sekundu za ňou zaostala Beata Jurinová zo Skialpinistického klubu Žiarska dolina a tretia s časom hodinu 20 minút a 26 sekúnd dobehla do cieľa Iva Lehotská z Banskej Bystrice. Treba dodať, že priemerne zdatnému turistovi trvá túra z Popradského plesa na Chatu pod Rysmi dve hodiny a 15 minút. Bez nákladu. Traduje sa, že najrýchlejšia dievčina-nosička vyšla hore s nákladom 20 kg za 1 hodinu 10 minút a 26 sekúnd. Chlapi sa tiež šikovne popasovali s tvrdým ľadom. Tretí Laco Gildein, ktorý hájil farby Zamkovského chaty, dorazil do cieľa s časom hodina, 35 minút a 4 sekundy. Na druhý stupienok sa postavil večne vysmiaty Čiko z Kamennej chaty (teda horský bežec Milan Juroš) s časom 1:30:27 A absolútnym víťazom mužskej kategórie Sherpa rallye sa stal Edo Lipták zvaný Kuro, súťažiaci za Chatu pod Rysmi. Práve v nej si ako nosič odkrútil svoje tatranské začiatky. Dnes už pracuje ako profesionálny záchranár Tatranskej horskej služby. Jeho čas: 1:29:30. "Teším sa. Ráno pred pretekmi mi volal Miki Knižka, všetkých vás pozdravuje, v duchu je s nami. A chcel by som tu spomenúť aj nášho kamaráta Jura Petranského, s ktorým sme v trojke radi pretekali a žiaľ, už nie je medzi nami." Nasledovala minúta ticha za všetkých nosičov, ktorí tu už nie sú. Lebo aj taký býva osud nosičov. Oživením boli aj ceny za umelecký dojem, tzv. erotická prémia. Tú si tento rok odniesli Jaja a Eva z Chaty pod Rysmi, Iva z Tatranskej Polianky a z rovnakého oddielu aj copatý a v príťažlivých šatách odetý Méďo. V súťaži družstiev sa na Sherpa rallye tretia priečka ušla Téryho chate, druhý post patril "Kamienke" a jednoznačným víŕazom bol tím hostiteľov, šerpovia spod Rysov. A ešte k rekordom roku 2002: V uplynulej nosičskej sezóne mala najťažšia vynáška na Zbojnícku chatu hodnotu 120 kg, na Téryho chatu 96 kg a na Chatu pod Rysmi 107 kg. Ceny sú rozdané, víťazi postriekaní šampanským, Sherpa show sa môže začať.

Zábava pre vytrvalých

Lebo aj o tom sú preteky. O schopnosti baviť sa. Najprv sa vedú dlhé reči. Nosiči zo všetkých možných vysoko i nízkotatranských chát preberajú sezónu. Na pretras prídu raritné vynášky ohrozené zlým počasím. Zmenšovanie počtu štandov. Slovné krutohry so zvedavými turistami. Spomínajú sa sezónne pikošky, otázky "ceprov a mantákov“... prúd reči sa nedá zastaviť. Nosiči a "robotníci hôr" konečne po letnej sezóne nepracujú. Zastavili sa a relaxujú. Do toho virvaru letných zážitkov zanôtia husle Stana Meleka, pridáva sa k nemu časť kapely Vodopád. Čoskoro sa pred chatou strhne búrlivý jasot. Šerpáci ním vítajú najžiadanejšieho aktéra Sherpa show - Vilka zo Sherpa bandu.

Ceny rozdával Viktor Beránek.
Ceny rozdával Viktor Beránek.

Dokázal vyniesť svojich asi 120 kíl cez zľadovatelý terén až hore na chatu. Zaslúžil si zvláštnu prémiu - sud piva. Muzika vyhráva, pivo tečie, tanec naberá na obrátkach, šľahačka končí na babských šatách... nosiči sa bavia. Tento rok po prvý raz aj s novou súťažou - o najkrajšie pozadie. Divácka porota si mohla oči vyočiť, keď sa v okienku jedna po druhej ukazovali zvodné zadnice! Niektorí hlasovali preventívne za všetky, aby sa semifinále predĺžilo a opitický zážitok zopakoval. Vilko zabudol aj ústa zatvoriť, nosiči úplne ignorovali únavu. Prvenstvo opäť zhrabla Chata pod Rysmi!

Otázky pre všetkých

"Som s týmto ročníkom spokojný, aj keď rekordy nepadli. Nebol ničím výnimočný, možno len novou súťažou v Sherpa show! Mám pocit, akoby sa preteky vracali kamsi na začiatok, ked nás bývalo menej, ale o to silnejšia bola atmosféra. Preteky sú profesionálnejšie a prídu ľudia, ktorí to skutočne celú sezónu robia. Zhodnotenie? Super. Všetci došli do cieľa, nikto sa nezranil, každý sa bavil! Určite chcem ešte robiť 19. ročník a hádam to potiahneme aj do jubilejnej dvadsiatky. Čo bude potom, či bude s kým sút'ažiť, či bude ešte o Sherpa rallye záujem - toje hudba budúcnosti. Myslím si, že dve podobné súťaže sú na škodu, v Tatrách sa zrodila Nosičská stovka, uvidíme, či to nieje kontraproduktívne,"hodnotí vrchný organizátor Viktor Beránek. Jeho mierne skeptický postoj k perspektíve nosenia nahráva otázke, či za také dva roky bude v Tatrách ešte dosť nosičov, ktorí by sa postavili na štart. "Nie som skeptik, len realista. V Tatrách pri chatárčení a nosení začína viac rozhodovať ekonomická stránka. Helikoptéra je lacnejšia ako nosič. Pozri, nosiča musíš platiť, živiť, ubytovať a čo je najhoršie, znášať jeho ľudské vrtochy... (smiech). A taký vrtulľník príde, dovezie tovar a odletí preč! Ale vážne, tatranské nosenie o pár rokov - jeho predobraz mám v Alpách. Chatár si raz za čas vybehne hore s batohom plným chleba a ostatné zásoby mu dovezie vrtuľník. Čo povedať? Vždy je to vec chatára. Ak uprednostní techniku... Iste, boli momenty, keď sme aj my na Chate pod Rysmi mali taký turistický nápor, že sme nestíhali zásobovať klasicky, vrtuľník nám vyviezol sudy s pivom. Zatiaľ však túto formu neuprednostňujem. Dôležitou podmienkou, aby nosenie nevymrelo, je dostatok ľudí. Ludí, ktorí to chcú a sú schopní robiť. Žiť vynáškami a tešiť sa z nich,"uvažuje o perspektíve nosenia i pretekov chatár spod Rysov. Hrča tancujúcich nosičských tiel je odpoveďou na jeho otázky. Je ich dosť. Sú mladí a prepadli horám, noseniu a životu na chatách. Sú dôkazom, že nosič tatranský ešte žije! Zatiaľ.