Spomienka na Everest trochu inak

Spomienka na Everest trochu inak
(Jamesák 1999/6)

Marián Šajnoha
účastník Slovak Himalaya Expedition 1984

61999ev.jpg (15648 bytes)
Historická snímka: Jozef Psotka (vpravo) s Mariánom Šajnohom vo West Cwm. Foto: archív M. Šajnoha.

15. októbra uplynulo 15 rokov od prvého výstupu slovenských, v tom čase československých horolezcov na najvyšší bod našej Zeme. Toho dňa v r.1984 vystúpilo na vrchol J pilierom v JZ stene družstvo Zolo Demján, Jožo Psotka a Šerpa Ang Rita. Pri zostupe "normálkou" do J sedla, kde vrcholové družstvo malo nájsť útočisko vo vybavenom stane holandských horolezcov, a ďalej do Západného kotla (West Cwm), zrútil sa, v tom čase už osamotený, J. Psotka pravdepodobne z miest Ženevskej ostrohy do kotla. Pád dlhý okolo 1000 m neprežil. 17.októbra priatelia pochovali jeho telo do ľadovcovej trhliny vo West Cwm.

Napriek tomu, že vo výprave boli dvaja občania Českej republiky (Z. Brabec a Ľ. Záhoranský a že všetci účastníci v skutočnosti reprezentovali Československo, výprava mala oficiálny názov Slovak Himalaya expedition, čo dokladuje aj certifikát nepálskeho ministerstva turistiky o výstupe na vrchol. Výprava bola v istom zmysle "labuťou piesňou" časti slovenských horolezcov 60. a 70. rokov, hoci v nej pôsobili už aj niektorí predstavitelia novej generácie (Z. Demján, J. Just, J. Porvazník). Bola však aj naplnením plánov, ktoré sa zrodili už začiatkom 70.rokov. Vedúcim výpravy bol F. Kele ml., technickým vedúcim s úlohou riadiť výstup klasickou taktikou "ťažkej" expedície I.Fiala (v základnom tábore nahradený M. Orolinom), okrem už spomenutých ako horolezci pôsobili Z. Brabec, V. Launer, R. Mock, M. Neumann, V. Petrík, M. Šajnoha a Ľ. Záhoranský. Výprava mala ďalej dvoch lekárov (M. Skladaný, M. Šimunič), dvoch filmárov (M. Končok, M. Matis), dvoch "technických" pracovníkov (V. Dubeň, J. Oršula) a štyroch vedeckých pracovníkov, ktorí však prevážne pôsobili v nižších polohách národného parku Sagarmatha. Výpravy sa zúčastnil aj P. Pochylý, ktorý v nej zohral veľmi osobitú rolu: po príchode do Nepálu sa od programu a ostatných horolezcov "osamostatnil", vyhlásil svoj vlastný cieľ - pomocou experimentu s medikamentami sólo vyliezť dovtedy nezopakovaný Boningtonov výstup v JZ stene. Výprava odcestovala do Nepálu s cieľom zopakovať dovtedy najťažší výstup na Everest - ruský pilier v JZ stene vylezený v r.1981. Počas 14 dňového pešieho transportu do základného tábora došlo k vážnym diskusiám o reálnosti úspechu a nakoniec k zmene cieľa na výstup J pilierom (poľská cesta), o ktorom však nikto nemal dostatočné informácie. Možno aj preto účastníci potom viedli líniu výstupu striktne pilierom, hoci Poliaci vybočili do normálky ešte pod J vrcholom. Toto konštatovanie uvádzam aj v súvislosti s tvrdením, ktoré sa objavilo v minulom roku v Jamesáku č. 4 str. 20, kde jeho autor identifikoval výstup tejto expedície ako "poľskú variantu normálky", čo svedčí o jeho veľmi slabej znalosti trás vytýčených v stenách Everestu. Diskusie a rozhodnutie o zmene trasy výstupu i Pochylého formálne separovanie sa od výpravy a jeho dôsledky spôsobili medzi účastníkmi isté napätie, ktoré trvalo až do konca pôsobenia v horách a po Psotkovej tragickej smrti a Pochylého následných problémoch s vtedajšou socialistickou justíciou pokračovalo aj po návrate domov. Napr. v histórii česko-slovenského výškového horolezectva vari nejestvuje prípad, že účastníci výpravy museli doma čeliť podozreniu zo spáchania trestnej činnosti zanedbania pomoci s následkom smrti, ktoré voči účastníkom vzniesli niektorí príbuzní J. Psotku. V dvoch kolách (generálna prokuratúra SSR a potom federálna generálna prokuratúra) podrobili sa členovia expedície vyšetrovaniu - ja osobne som dvakrát absolvoval vypočúvanie v celkovom trvaní 13 hodín. Tento kolotoč trval zhruba 2 roky a obe inštitúcie rovnako uzavreli, že sa nenašiel dôvod začať voči niekomu trestné stíhanie. Aj druhý prejav zotrvačnosti napätia v súčinnosti s vtedajšou politickou klímou nemá historickú obdobu: myslím, že nejestvuje iná publikácia o našich či zahraničných výpravách, z ktorej by sa niektorý účastník jednoducho "vymazal", tak, ako sa to stalo v inak krásnej knihe o tejto expedícii, kde by ste márne hľadali zmienku o tom, že sa jej zúčastnil aj P. Pochylý. Táto skutočnosť o 6rokov neskôr dala porevolučným novinárom možnosť predstaviť Pochylého takmer ako martýra, perzekvovaného na expedícii aj z politických dôvodov.

Pravda, ako vždy, pritom bola celkom jednoduchá: Pochylý nebol na expedícii žiaden hrdina, naopak, skôr spôsoboval ostatným ťažkosti, lebo hoci sa osamostatnil, do Boningtona nikdy nenastúpil, ale pohyboval sa po fixných lanách a táboroch, ktoré budovali ostatní účastníci, dvakrát ho postihli prejavy výškovej nemoci (v 6400 m a 8050 m) a jeho zostup si v oboch prípadoch vyžiadal doprovod (J. Just a M. Neumann) a keď Psotka 16.10. nezostúpil z J sedla, bol jediný horolezec v druhom výškovom tábore, ktorý mohol okamžite vyraziť oproti, ale napriek mojej osobnej výzve a jeho súhlasu tak, nevedno prečo, neurobil. Rovnako aj reči o nekamarátskom opustení Juzeka Psotku Z. Demjánom a Šerpom A. Ritom boli iba odťažitým dramatizovaním, lebo rozhodnutie zostupujúcej trojice hodinu pred zotmením niekde nad J sedlom, že rýchlejší Demján pôjde dopredu, urobí stopu a pomalší Psotka s A. Ritom vďaka jeho stope pri svetle čeloviek nebudú mať ťažkosti s hľadaním správneho smeru, bolo horolezecky naprosto kvalifikované a nikto z nás, ktorí sme tam v tej chvíli nestáli, nemáme právo ho spochybňovať. Rovnako nie konanie Demjána, ktorý keď už celkom za šera dosiahol J sedlo, čím splnil svoju úlohu vytýčiť stopu svojim dvom partnerom, našiel holandský stan zničený víchricou, ktorá sa dva dni predtým prehnala oblasťou, pokračoval ďalej v zostupe vďaka holandským fixným lanám, ktoré z J sedla viedli až dolu do West Cwm. A ťažko je súdiť aj Šerpu A.Ritu za to, že v J sedle odmietol bivakovať bez akýchoľvek pomôcok a okolo polnoci sa tiež rozhodol pokračovať v zostupe i keď možno vedel, že Juzek ho v tej chvíli nedokáže nasledovať. Legendy o obetavých šerpoch, ktorí so svojimi sahibmi verne zostávali až do smrti, už dávno odišli z reálneho života do rozprávok. Už pred 15 rokmi, tak ako dnes, bolo realitou, že šerpom ide o byznis, v ktorom sentimentalita nemá miesto.

A tak aj táto pravda, hoci bola krutá, bola prostá: Jožo Psotka zahynul horolezeckou smrťou, aká nás mohla, či aj môže stihnúť mnohých. Iste, že to nijako nezmenšuje stratu, ktorú jeho smrťou pocítilo vtedy naše horolezectvo. Napriek spomenutým "šumom" skutočnosť dosiahnutia 8848 m vysokého Mt. Everestu vyvolala u horolezeckej, no viac u nehorolezeckej verejnosti veľký ohlas. Rozhodne väčší, než aký mal tento výkon v kontexte medzinárodného himalájskeho snaženia. Výprava použila taktiku ťažkej expedície, čiže aj s výškovými nosičmi, hoci v tom čase sa vo výškovom horolezectve už bežne uplatňoval štýl ľahkých expedícií ba i alpský štýl. Rovnako ani výstupová trasa J pilierom nemala lesk špičkových ciest, akými na tejto strane vrchu boli ešte nezopakovaná Boningtonova Hard Way a predovšetkým ruský pilier, vtedy jednoznačný everestský hit, za ktorým pôvodne výprava vycestovala. Možno vyzdvihnúť, že po zmene výstupovej cesty aj tvrdí odporcovia tejto zmeny sa podriadili rozhodnutiu a celý tím potom na výstupe spolupracoval ako zohratý orchester. Progresívnym prvkom bolo, že pre výstup a zostup sa ani raz nepoužil umelý kyslík (iba na medicínsky účel pri transporte chorého M. Orolina) a tak výprava predsa získala aspoň malé prvenstvo: ako prvá vystúpila bez kyslíka až na vrchol po inej trase než je klasická cesta cez J sedlo.

Hoci všetci účastníci výpravy i ďalší predstavitelia vtedajšej generácie boli presvedčení, že výstupom na Everest sa uzavrelo tzv. klasické obdobie nášho výškového horolezectva a niekoľko nasledujúcich rokov tomu aj nasvedčovalo, naše pôsobeniev posledných rokoch to, žiaľ, nepotvrdzuje.