Arno Puškáš

Arno Puškáš
(Jamesák 2000/6)

zhováral sa a fotografoval Peter Hargaš

Kto z lezcov nepozná meno Arno Puškáš, má medzeru vo vzdelaní. Ale kto sa stretol s pánom Puškášom aj osobne a mal možnosť niekoľko hodín počúvať jeho rozprávanie o knihách, horách, výtvarnom umení, či o živote, ten mi iste dá za pravdu, že sa spoznal s mimoriadnou osobnosťou.

62000pu1.jpg (10230 bytes)

Nezdalo sa mi celkom vhodné zalistovať v encyklopédiách a len takto od stola pripomenúť, že významného životného jubilea sa dožil najvýznamnejší autor tatranskej horolezeckej sprievodcovskej literatúry. Napokon, to môžete spraviť aj vy sami. Takže som radšej vycestoval pod Tatry, kde Arno Puškáš žije od roku 1946 a strávil som s ním veľmi príjemný a zaujímavý rozhovor. Samozrejme hlavne o vrchoch, ale aj o všeličom inom.

V roku 1957 vyšiel prvý diel monografie Vysoké Tatry – Horolezecký sprievodca. Napokon je na svete desať dielov a je jasné, že zmapovať čo len naše malé Tatry musel byť „nekonečný príbeh“. Ako vlastne vznikla myšlienka venovať sa práve tejto problematike?

To bolo tak: ja som sa veľmi dávno kamarátil s Witoldom Henrykom Paryskim, významným poľským horolezcom a publicistom. A mal som obrovské šťastie, že som došiel na Chatu pod Rysmi, kde som pracoval v sezónach 1946-50, kde boli živé kontakty s poľskými horolezcami. Poliaci nosili ich časopis Taternik, debatovali sme a tam sa všetko vlastne začalo. Bolo veľa ciest vylezených počas vojny a nevedeli sme o tom. Poľskí lezci vôbec veľké cesty robili v čase vojny. A vtedy som sa aj začal učiť po poľsky, takže neskôr som pred tisíc ľuďmi vo Varšave prednášal o Nanga Parbate v poľštine a komentoval som film. To je reč, ktorú ovládam ako materský jazyk. No ale vráťme sa k sprievodcovi: Najprv som si veci začal spisovať a ešte som nemal nijakú metodiku. Prvú som dal dohromady takú malú knižku Nové horolezecké výstupy vo Vysokých Tatrách. Tú som robil roku 1951, keď som asi pol roka pracoval na chate Kamzík. A potom, keď som išiel na Kežmarskú chatu, začal som kresliť najprv mapy. Do máp som vyznačoval tie cesty, ktoré už boli vylezené a potom som dokresľoval nové. Tieto mapy boli v rovnakom formáte, ako sú poskladané v mojich neskorších sprievodcoch.
Spraviť monografiu mi trvalo tridsať rokov, teda priemerne každé tri roky vyšla jedna časť. Dohromady je to 3000 strán, 800 fotografií, asi 80 máp. Všetky diely vyšli v Športe a všetky robila zhodou náhod jedna redaktorka, pani Rázgová. To je na tom fantastické.

Monografia Vysokých Tatier bola jednou veľmi dôležitou kapitolou vo vašom živote, avšak nebola jediná séria publikácií. Sú tu knihy o Nanga Parbate, Fanské vrchy – Svet päťtisícoviek, Priateľstvá na lane... Spolupracovali ste na množstve publikácií aj v Poľsku, Maďarsku, NDR, spracovali ste desiatky bulletinov, brožúrok a sto plagátov s horolezeckou tematikou. A to súčasne s lezením, cestovaním... Mali ste čertovsky intenzívny život.

Pozor, zlatý môj, bolo naozaj obdobie, že za päť rokov ma žena doma videla rok a pol! Žil som na voľnej nohe ako grafik a publicista. Absolvoval som dva Nanga Parbaty na Tatre 138. A lietadlom som sa toľko nalietal, že nemáte predstavu. Keď som chodil do Fanských hôr, tam som bol tri razy po tri mesiace a tam som urobil aj tú knižku. Precestoval som 40 štátov sveta.
Okrem spomínaných kníh – bolo ich 18 – mám na konte aj 2 poviedky a okolo 1200 článkov s horolezeckou problematikou u nás a v Európe. Ja totiž nemám s jazykmi problém, lebo čítam po česky, po maďarsky, po francúzsky, po rusky, po poľsky, dosť dobre po taliansky. Pritom sa nerád učím tak, ako je zvykom – ja som, ty si, on je, my sme. Mňa môžete hodiť napríklad do Švédska, neviem ani slovo po švédsky, ale keď ma pozvete na pol roka, tak budem za tri mesiace nakupovať na trhu. Možno, že budem hovoriť „Prosím jeden kilo banán a dve chleba“, ale už sa dohodnem. Dostal som do vienka mimoriadne dobrú pamäť.
Aj môjho som robil na deväťdesiat percent z hlavy. Môžete ma o polnoci zobudiť a poviete „Galéria Ganku“ a ja odpoviem „1911, Król-Kulczinsky, stará cesta. Napravo Stanislawski, komín, 1932, liezol so Žulawskim, 1931. V prostriedku Lapinského komín, vylezené za vojny, napravo Pilier Puškáša“... Môžem sypať roky, mená, ľudí, čísla.

Výtvarné umenie... Vaše grafiky a hlavne koláže s vrchmi sú stále aktuálne. Titulné strany kníh, plagáty. Ba aj Jamesák mal niekoľko ročníkov prvú stranu obálky z vašej autorskej dielne. Kedy sa to začalo?

Sklony k maľovaniu sa u mňa prejavovali do 15 rokov, ale potom som v tom vôbec nič nerobil... Teraz nedávno vyšiel o mne článok, že „Puškáš urobí z jablka štvorec“. To som totiž povedal svojmu profesorovi kreslenia, že to tak vidím. Hranato. Ale keď som potom dlho nekreslil, o umenie som sa neprestal zaujímať. Už vo svojich dvadsiatich rokoch som mal dokonalý prehľad o modernistoch. Poznal som abstraktných maliarov, ruskú školu. Ja som totiž nikdy nič v živote nerobil bez toho, aby som to nespájal s intelektuálnou činnosťou. Pre mňa je aj horolezectvo intelektuálska hra. Nielen to, že vyleziem stenu. Nie. To by bolo príliš málo. Minimum. Vlastne nič. Potom by som mohol so Zátopkom behať desať kilometrov. Inak – so Zátopkom som sa dobre poznal. S ním som dostal titul majstra športu v 1953. S ním a Pláničkom v pražskom Rudolfine. Jediný raz udeľovali tituly takto slávnostne. A potom sme boli u vlády, na obede, na hrade a čo ja viem čo ešte bolo. Neskôr už tie tituly odovzdávali len tak na všelijakých telovýchovách. Ale vtedy to bola veľká sláva. A zaslúžilého majstra športu som dostal za Nanga Parbat.

Sledujete súčasné horolezecké dianie? Mám na mysli konkrétne tatranské lezenie. Vy sám máte na konte zo dve stovky prvovýstupov... Ako to vidíte dnes a ako to vyzeralo v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch?

Najhoršie na tom je to, že všetko, čo sa dalo, sme s prepáčením vyžrali – po slovensky povedané. A tie všelijaké možné varianty, to viete ako je. Nie že by som ich podceňoval, ale jednoducho si treba uvedomiť, že i keď napríklad Cagašíkova cesta na Žltú stenu je ľahšia, tak nejaký variant od Korosadowicza naľavo je srandovná záležitosť... Takže aj ja tak asi po štyroch rokoch som sa zameral už len na steny, ktoré boli s bivakom a presahovali 300 metrov a vyššie. Z tých 210 prvovýstupov mám polovicu v zime. Aby som išiel napríklad do južnej steny Ostrého štítu alebo Širokej veže, to ma v živote ani nenapadlo. Tam, musel byť sneh. Mimochodom, ja som bol veľmi dobrý na snehu. A patrím medzi tých, ktorí nikdy nespadli do skoby a v živote som sa nepošmykol ani na snehu ani na ľade.

62000pu2.jpg (18196 bytes)
Matterhorn očami Arna Puškáša a stvárnený jeho obľúbenou kombinovanou technikou s využitím farebných samolepiacich fólií

Ako prvolezec ste nikdy nespadol?

Nie. A liezol som len ako prvolezec. Iba päť ľudí vám viem menovať, ktorých som niekedy pustil dopredu. Že prečo? Nechcel som, aby ma niekto zabil.

Vy ste sa vážne nestriedali pri lezení? Celé tie roky? Tak toto počujem prvý raz!

Kdeže! Ja som vôbec nepustil chlapíka dopredu. To vám hocikto potvrdí... Veď som aj mal všelijaké diferencie. Napríklad prišli českí chlapci a hovoria: „Poslyš, proč jsi tam dal tolik skob? Dyť tam ty skoby vůbec nejsou potřebný. My jsme tam vůbec neskobovali.“ „A koľko si tam dal smyčiek?“ pýtam sa. „No, ňákých dvacet.“ „Tak mne stačilo len dvanásť skôb, vieš? Takže v tom je ten rozdiel.“ Veď či skoba, či smyčka alebo dneska hexenter, to je jedno a to isté. Môžem do špáry zabiť aj kramľu zo stavby – ak jej verím. Alebo veľké diskusie so mnou boli na tému, že klasické lezenie pre mňa znamenalo: nemáme nič, iba lano a sme dvaja. A využívame to, čo poskytuje skala, skobu neslobodno nikde zatĺcť. Vraveli, že to je iluzórne. No to si myslím, že to je iluzórne! Veď ty musíš vedieť liezť a nesmieš spadnúť! Pretože potom ani ja by som tu dneska nerozprával, lebo by som bol už stopäťdesiat razy mŕtvy... Celkove mám asi štyridsať sólo výstupov u nás aj vo svete.
Mojich prvých pätnásť horolezeckých rokov som robil od 50 do 70 výstupov ročne. Keď ma vybrali do československého reprezentačného družstva, začali sa ma pýtať, či si vediem tréningový denník a robím tréningový plán. Vravím im: Netrénujem, leziem!

Máte v Tatrách nejakú najobľúbenejšiu dolinu?

Ani nie. Ale najkrajšie spomienky mám na tie Rysy. Jednak tam boli Poliaci a ja som veľa chodil liezť načierno do Poľska. Vtedy bola taká situácia, že keby vás čapli voľakde na Morskom oku, tak dva týždne by nikto nebol vedel, kde ten Puškáš sa motá. Kde by sa motal? Vo Varšave. Tehly na stavbe by nosil. Tak veru. To bola zlá hra.

Arno Puškáš mal tento rok 75 rokov a aj preto vznikol tento rozhovor. Ale keď sme sa rozlúčili, bol som presvedčený, že ho rád navštívim znova a pri hocakej inej príležitosti. Takže pevné zdravie a dovidenia, majstre!