mesto Vysoké Tatry
SHS JAMES JAMES Slovakia Jamesák Horoškola Infocentrum Eshop     ČHS   IFSC   UIAA   Vysoké Tatry Sobota 23.07.2016
 Finále Svetového pohára v skialpinizme, Bormio, Taliansko

17. 4. 2004

V talianskom Bormiu sa uskutočnilo finále Svetového pohára družstiev v skialpinizme. Z našich reprezentantov sa pretekov zúčastnili dve dvojice. Miro Leitner a Peter Svätojánský skončili na 11. mieste a Milan Madaj s Romanom Kuczyňskim sa umiestnili na 15. mieste. Na prvom mieste sa umiestnila talianska dvojica Guido Giacomelli a Mirco Mezzanotte. Celkove sa pretekov zúčastnilo 26 dvojíc. V ženách zvíťazili Švajčiarky Catherine Mabillard a Cristina Favre-Moretti.

kompletné výsledky

Bormio 17. 4. 2004 – finále Svetového pohára v skialpinizme

Miroslav Leitner

Pomaly ale isto prišili záverečné preteky historicky prvého Svetového pohára v skialpinizme. Povedal by som, že právom a veľmi dobre sa ho zhostili talianski organizátori z oblasti Alta Valtelliny v blízkosti Bormia a S. Catariny. Predovšetkým nám veľmi známy Adriano Greco, víťaz mnohých pretekov, teraz viac tréner, organizátor a horolezec sa podieľal na tvorbe tratí a podarilo sa mu to. So snehom nemusel mať problémy, taktiež terény sú fantastické, to sa treba len rozhodnúť, čo vlastne chcem ale počasie je vždy nevyspytateľné. Naštastie predpovede o dosť zlom počasí sa nesplnili aj keď trochu posnežilo, ale nakoniec to bolo celkom prijateľné, hoci nie pre fotografov. Mňa ešte pred odchodom potešil väčší záujem pretekárov u nás doma o štart na týchto pretekoch. Hovoril som  si, že konečne sa aj niekto chce pozrieť ako to naozaj na tak vážnom fóre je. Trochu sme priebežne hľadali možnosti na dopravu, čo sa neustále menilo ale pred odchodom bolo jasné, že až tak veľa nás nebude. Mrzela ma najmä neúčasť chlapcov z Kamienky – Melicherčíka a Longauera, pretože sa rysuje z nej druhá až tretia najlepšia naša dvojica. Práca si však vyžiadala niečo viac a tak neodcestovali. Nakoniec štartovali mixové dvojice s čechmi – Lackovičová s  Oršulovou a Madaj s Kuczynskym. V piatok, deň pred pretekmi sme ako obyčajne išli na malú prehliadku trate. Namáhať sa nebolo žiadúce, pretože nadmorská výška štartu 2200 m, pre nás zo Slovenska nie je veľmi výhodná a prispôsobiť sa je náročnejšie na čas. Z ľahka sme prešli pár sto metrov a spokojní s dojmami išli na izby. Večer už rutina na balenie vecí aby všetko bolo na svojom mieste. Ráno sme naštastie nemuseli veľmi skoro vstávať, lebo štart bol plánovaný na 9.00 hod. Takže po krátkej jazde autom strmo nahor do 2200 m sa rozcvičujeme a pozeráme súperov. Nie sú tu všetci, čo ma trochu prekvapilo. Švajčiari totiž o týždeň nato majú ich najvážnejší pretek Patrolle de Glacier a všetci sa naň tvrdo pripravujú. Ja som na ňom pred rokmi štartoval s Madajom a Triznom. Ide sa z Zermattu do Verbier, popod Matternhorn a je dlhý 100 km. V cieli som si však povedal „nikdy viac“ pretože síce prvá časť vedie v blízkosti Matternhornu ale kým sme sa tam dostali , išli sme vyše hodiny po asfalte a pre neznalosť v lyžiarkach namiesto tenisiek. Taktiež záverečných 50 km je dosť plytkých s nekonečnými traverzami. Boli sme síce plný zážitkov v cieli ale bolo nám jasné , že pre nás to vôbec nie je. Ale poďme späť do súčastnosti. Po štarte sa celé pretekové pole / síce len okolo 30 dvojíc s licenciou  avšak ďalších min. 70 domácich dvojíc / ako vždy naplno rozbehlo a my sme sa snažili zachytiť čelo ako vždy. Nebolo to tak s nami veľmi zlé a boli sme v popredí. Trošičku nám však chýbal pri takýchto maximálnych tepoch kyslík, či hustejší vzduch z nižších kopcov a tak pomaličky sme boli nútení opusti čelo a robila sa postupne medzera. Ako som tak jedným očkom sledoval, problémy mali viacerí, však je už koniec sezóny ale aktivitou hýril najmä domáci Giacomelli a Mezzanote. Ja osobne som sa necítil až tak zle. Nemusel som ísť úplne na doraz, lebo môj parťák Peter bol kúsoček za mňou, čo mi aj vyhovovalo, lebo som sa bál záveru a taktiež výšky až nad 3200 m. Prvý kopec bol len na lyžiach , druhý sa šiel aj na pešo a viedol po veľmi krásnom hrebeni. Taktiež záver dalších dvoch kopcov sa šiel na pešo. To aké to bolo zaujímavé z vizuálnej stránky som si uvedomil až pri vyhlasovaní, keď premietali natočený materiál z vrtuľníka. Vcelku to bolo úchvatné ale veľmi som si to nevychutnal. Hoci som mal rezervu,  zrýchliť sa mi veľmi nedalo a nakoniec ani Peter neskôr nezrýchlil, ako je u neho zvykom. V úplnom závere ma zrazu chytili kŕče, že som mal problém s lyžovaním hlavne v spodnej časti na už veľmi mäkkom snehu.  Cieľ však bol do istej miery vykúpením a vládla tam oslavná nálada domácich, ktorí obsadili prvé dve miesta a my len 11 priečku.. Občerstvujeme sa a čakáme na Milana s Romanom. Chvíľku im to trvalo, kým došli, ale ich pocity v cieli neboli veľmi veselé. Vyslovene sa trápili a výška sa ukázala ako mimoriadne zdatný súper. To platilo aj na nás a preto sa treba vážnejšie zamyslieť ako to do budúcnosti riešiť. Je to síce jednoduché, treba len prísť o týždeň skôr a je po probléme. Len či si to môže niekto z nás dovoliť. Milan s Romanom skončili 15-ty a čakali sme ešte na Lenku. Nemá tohto roku veľmi dobrú formu. Zmenila spôsob tréningu ale zanedbala rýchlostnú prípravu. Preto aj terajší výsledok 7. miesto ale s odstupom, veľmi neuspokojí. Poobede už po sprche sme šli na návštevu do firmy Ski Trab , ktorá je na špičke výrobcov lyží a taktiež materiálu. Trochu sme myslím pochopili filozofiu tejto firmy a už len čakali na večerné vyhlásenie s jedným z hlavných sponzorov od firmy Dynastar – viac menej jediný konkurent Ski Trabu vo výrobe lyží, avšak na tomto mieste som takého konkurenčného sponzora pre rivalitu neočakával. Celkom sa mi páčila myšlienka, že sme nemuseli uháňať rýchlo domov ale v pohode si večer posedieť, porozprávať a postupne triediť dojmy z celého ročníka. Vyhlasovalo sa aj celkové poradie za rok 2004. U mužov prvé dve priečky obsadili Taliani a to Reichegger pred Giacomellim a tretí skončil reprezentant Francúzska Bross. Peter Svätojánsky bol celkovo 13. a ja až 15 mieste. Zo žien jednoznačne kraľovala  Švajčiarka Cristina Favre-Moreti pred kolegyňou Mabbilard a Francúzskou Bourillon. Nikto ďalší od nás dospelých sa nezúčastnil dostatočného množstva pretekov, tak aby mohol výraznejším spôsobom sa umiestniť v celkovom hodnotení. V konečnej bilancii nemôžeme tvrdiť , že to bola vydarená sezóna, priniesla pokles výsledkov u najlepších – Svätojánskeho, Leitnera a taktiež ešte Madaja. Každý z nás dal do sezóny veľa obetavosti, času a úsilia. Jednoznačné však je, že to nestačí, uteká nám vlak, pretože tí najlepší využívajú možnosti prostredia, kvalitnej konkurencie a podpory zo strany zväzu či už finančne, materiálne alebo metodicky. Keď sa k tomu u nás pridruží zranenie, choroba a nevhodné snehové podmienky v úvode zimy tak sa ani nemôžeme čudovať. Je to vrcholový šport a vrcholová príprava u tých najlepších, len škoda, že u nás prevláda akási ľahostajnoť a viac to smeruje k turistike a relaxu, hoci je to samozrejme dôležité avšak nie pre reprezentáciu. Oháňať sa náročnými traťami je len zastierací manéver, pretože to rýchlosť pretekárov vôbec neovplyvní. Je treba samozrejme hľadať východiská a výrazným spôsobom hľadať a podporovať mladé talenty, kým ešte nie sú ovplyvnení prístupom starších „nech sa na mňa nehnevajú, ale je to naozaj tak, nemôže sa žiť len z ďalekej minulosti, aj rok – dva je už veľa“. Pre úplnosť ešte chcem dodať, že vo svetovom rankinku najlepších skialpinistov, ktorý však zohľadňuje preteky svetového pohára, majstrovstvá sveta a aj výsledky v minulosti je Peter Svätojánsky na peknom 6. mieste a ja na 7. mieste. Myslím, že tieto umiestnenia nás ešte stále zaraďujú medzi svetovú špičku ale budeme mať čo robiť, ak ju chceme zlepšiť.
Dodávam však aj skutočnosť, že sme aspoň na medzinárodnom poli dosť aktívny. Niekoľko veľmi dôležitých stretnutí a rokovaní mala predsedníčka komisie Katka Belicová a taktiež prebehlo zasadnutie technickej komisie, kde je členka Zuzana Rychliková. Trochu ma šokovala správou, že je veľmi pravdepodobné, že kandidatúra na usporiadanie svetového pohára v roku 2005 asi prejde a budeme dokonca mať finálové preteky – to však bude definitívne neskôr.
Druhý deň ráno sme v pohode nasadli do áut a pokojnou jazdou smerom domov. Ďalší víkend nás čaká pretekový záver sezóny a to Malinowského memoriál nad Zakopaným, ktorý je súčasťou Stredoeurópskeho a taktiež Slovenského pohára. Podľa informácii je dostatok snehu, atmosféra bude isto vynikajúca a taktiež sa tešíme na možnosti dlhých „debát“ o zážitkoch či budúcnosti.


© Vlado Linek 1999 - 2007 SHS JAMES JAMES SLOVAKIA Jamesák Horoškola Infocentrum Eshop ISSN 1335-390X 16158877