Baška o svojich prvých Tatrách
Už dva roky som snívala o tom, že budem liezť v Tatrách. Ale dostať sa tam mi pripadalo
takmer nemožné. Nikto z klubu ma tam zobrať nechce, vlastne s Gabom sme sa za ponožky dohodli,
ale aj tennapokon odišiel na celé leto do Pakistanu. Zostávala mi už len jediná nádej - Dodo.
Kto čítal v Trúbe z minulého leta Zuzkin článok o tom, ako sme s Dodom zlaňovali v Beckove si iste o mne pomyslí, že musím byť šialená. Aspoň vidíte, aká veľká jemoja túžba.
Z Dodom sme sa už dlhší čas v trenčianskych krčmách dohadovali na Cestu Vlasty Štaflovej na Volovke. Najskôr nám však prekážalo zlé počasie, potom Dodo robil a mne sa zdal môj sen čoraz viac vzdialenejší.
V utorok 7.septembra balím batoh a odchádzam do Tatier sama. Dva dni turistikujem vo Veľkej a Malej studenej doline, kde ma prekvapili snehové búrky. V piatok sa už teperím na Brnčalku. Zo Smokovca do Matliarov vyrážam skoro ráno. Po ceste lesom obieham zopár turistov. Zdravíme sa a po chvíli objavujem skratku. Kamene mi odfrkujú spod nôh a ja vytrvalo cupkám po balvanoch stále ďalej. Samé stromy, značku som už dlho nevidela, ani živej duše...
Predieram sa ďalej a v mysli sama seba ubezpečujem že kráčam správne. Zrazu si za sebou uvedomím kroky. Spomalím, spomalí aj ten za mnou. Keď ma teda nechceš obehnúť, tak ti utečiem, myslím si. Ale aj on zrýchľuje krok. Uvidím, či za mnou aj pobežíš. To nie je možné! Kto si? S otázkou v tvári sa otáčam. Za mnou však nikto nie je. Ach, to som ale naivná. Žiadny on, ale ona. Moja prilba mi ťukala o batoh. Upokojujem sa a dúfam, že už čoskoro vyjdem z toho nekonečného lesa. Pristavujem sa pri tabuli s nápisom: Chata pri Zelenom plese 1.45 h. Po pätnástich minútach chôdze zbadám ďalšiu tabuľu. Oznamuje mi, že na chatu je to už len 1.50 h. Čo to má znamenať? Veď ja sa vzďaľujem.
Po hodine chôdze konečne končí les. Obieham hlúčik turistov, nezdravia, sú to asi Maďari, držia huby, aj tak im nikto nerozumie. Po pár metroch sa mi spoza stromov vynára majestátna severná stena Kežmaráku. "Vítam ťa!", počujem ako mi kričí. "Ahoooooj", volám. "Ďakujem, ahooj", zvolám ešte raz. Maďari okolo mňa prejdú potichu, nechápavo krútiac hlavami. Ja sa ich už nesnažím obehnúť a zvyšok cesty sa ťapkám zahanbene 10 metrov za nimi. Ubytujem sa okolo obeda.
Hela s Martinom kdesi lezú, Dodo so zbytkom partie dorazia až večer. Volím ešte jednu kratšiu túru. Cez Svišťovku na Skalnaté to ešte ide, ale naspäť už naozaj cítim, akoby som mala v nohách tisíc míľ. Dorazila som práve pred zotmením.
Panoráma Vysokých Tatier
Po raňajkách vyrážame ako praví Tatranci o dvanástej pod nástup. Po dohode s Elou a Martinom volí Dodo čierny štít, lebo by mu bola vo Weberovke zima. Ela vyberá akúsi trojku na Jasrabku. My sa tralalákame pod nástup už druhú hodinu a ja začínam mať obvy, či vôbec niečo vylezieme. Dodo mi sem-tam spestrí cestu pod nástup vetami: V rámci zachovania výšky to švihneme tadiaľto. Vzápätí lezieme trojkovým terénom bez istenia. Až tam mi Dodo oznamuje, že tu bol len dvakrát v živote a to pred dvadsiatimi rokmi. To môjmu egu nijako nepomáha, no nedbám. Liezli sme akúsi V+ a fakt sme si zaliezli. Najmä ja na druhomkonci s tým batohom plným nepotrebností. V prvej dĺžke Dodo zatĺka skobu asi 5 metrov nado mnou v ľahkom teréne.
Nakoniec sa ukazuje, že to je jedno z dvoch istení, ktoré na celej dĺžke má. V ceste nachádzame pár starých skôb, ktoré nám udávajú smer. Nakoniec sme to celé zvládli na takých asi 7 dĺžok. Lezenie bolo rôznorodé: kútikom, špárou, traverzami, bez stupov, cez menšie previsy ... Aj keď mi chvíľami nebolo všetko jedno, najmä keď sa nám zaseklo lano, na strach som nemala kedy myslieť. Slnko klesalo za horizont a my sme ešte stále neboli v bezpečí, ktoré pre Doda predstavuje krčma. Keď som doliezala k poslednému štandu, skoro ma porazilo.
Dodo, zavesený len na čoku dvojke zavklínenom o zúbok ma opäť istil cez pleco a kázal mi nahnúť sa z police do vzduchu, že tak lepšie čok zaberá. Rýchlo sme sa odfotili a šup dolu. Zostup bol asi trojhodinový, kto bol na čiernom štíte tak vie. Dodo len nechápavo krútil hlavou, že pred dvadsiatimi rokmi to nebolo také strmé.
Na chatu sme prišli až za tmy. Tam nás už všetci netrpezlivo čakali a v srdečnej atmosfére sme strávili sobotňajšiu noc. Odchádzam s dobrým pocitom a ďalším snom. Kežmarák! Len ťažko sa s ním lúčim a už sa teším, kedy sa zase uvidíme.
Kto čítal v Trúbe z minulého leta Zuzkin článok o tom, ako sme s Dodom zlaňovali v Beckove si iste o mne pomyslí, že musím byť šialená. Aspoň vidíte, aká veľká jemoja túžba.
Z Dodom sme sa už dlhší čas v trenčianskych krčmách dohadovali na Cestu Vlasty Štaflovej na Volovke. Najskôr nám však prekážalo zlé počasie, potom Dodo robil a mne sa zdal môj sen čoraz viac vzdialenejší.
V utorok 7.septembra balím batoh a odchádzam do Tatier sama. Dva dni turistikujem vo Veľkej a Malej studenej doline, kde ma prekvapili snehové búrky. V piatok sa už teperím na Brnčalku. Zo Smokovca do Matliarov vyrážam skoro ráno. Po ceste lesom obieham zopár turistov. Zdravíme sa a po chvíli objavujem skratku. Kamene mi odfrkujú spod nôh a ja vytrvalo cupkám po balvanoch stále ďalej. Samé stromy, značku som už dlho nevidela, ani živej duše...
Predieram sa ďalej a v mysli sama seba ubezpečujem že kráčam správne. Zrazu si za sebou uvedomím kroky. Spomalím, spomalí aj ten za mnou. Keď ma teda nechceš obehnúť, tak ti utečiem, myslím si. Ale aj on zrýchľuje krok. Uvidím, či za mnou aj pobežíš. To nie je možné! Kto si? S otázkou v tvári sa otáčam. Za mnou však nikto nie je. Ach, to som ale naivná. Žiadny on, ale ona. Moja prilba mi ťukala o batoh. Upokojujem sa a dúfam, že už čoskoro vyjdem z toho nekonečného lesa. Pristavujem sa pri tabuli s nápisom: Chata pri Zelenom plese 1.45 h. Po pätnástich minútach chôdze zbadám ďalšiu tabuľu. Oznamuje mi, že na chatu je to už len 1.50 h. Čo to má znamenať? Veď ja sa vzďaľujem.
Po hodine chôdze konečne končí les. Obieham hlúčik turistov, nezdravia, sú to asi Maďari, držia huby, aj tak im nikto nerozumie. Po pár metroch sa mi spoza stromov vynára majestátna severná stena Kežmaráku. "Vítam ťa!", počujem ako mi kričí. "Ahoooooj", volám. "Ďakujem, ahooj", zvolám ešte raz. Maďari okolo mňa prejdú potichu, nechápavo krútiac hlavami. Ja sa ich už nesnažím obehnúť a zvyšok cesty sa ťapkám zahanbene 10 metrov za nimi. Ubytujem sa okolo obeda.
Hela s Martinom kdesi lezú, Dodo so zbytkom partie dorazia až večer. Volím ešte jednu kratšiu túru. Cez Svišťovku na Skalnaté to ešte ide, ale naspäť už naozaj cítim, akoby som mala v nohách tisíc míľ. Dorazila som práve pred zotmením.
Panoráma Vysokých Tatier
Po raňajkách vyrážame ako praví Tatranci o dvanástej pod nástup. Po dohode s Elou a Martinom volí Dodo čierny štít, lebo by mu bola vo Weberovke zima. Ela vyberá akúsi trojku na Jasrabku. My sa tralalákame pod nástup už druhú hodinu a ja začínam mať obvy, či vôbec niečo vylezieme. Dodo mi sem-tam spestrí cestu pod nástup vetami: V rámci zachovania výšky to švihneme tadiaľto. Vzápätí lezieme trojkovým terénom bez istenia. Až tam mi Dodo oznamuje, že tu bol len dvakrát v živote a to pred dvadsiatimi rokmi. To môjmu egu nijako nepomáha, no nedbám. Liezli sme akúsi V+ a fakt sme si zaliezli. Najmä ja na druhomkonci s tým batohom plným nepotrebností. V prvej dĺžke Dodo zatĺka skobu asi 5 metrov nado mnou v ľahkom teréne.
Nakoniec sa ukazuje, že to je jedno z dvoch istení, ktoré na celej dĺžke má. V ceste nachádzame pár starých skôb, ktoré nám udávajú smer. Nakoniec sme to celé zvládli na takých asi 7 dĺžok. Lezenie bolo rôznorodé: kútikom, špárou, traverzami, bez stupov, cez menšie previsy ... Aj keď mi chvíľami nebolo všetko jedno, najmä keď sa nám zaseklo lano, na strach som nemala kedy myslieť. Slnko klesalo za horizont a my sme ešte stále neboli v bezpečí, ktoré pre Doda predstavuje krčma. Keď som doliezala k poslednému štandu, skoro ma porazilo.
Dodo, zavesený len na čoku dvojke zavklínenom o zúbok ma opäť istil cez pleco a kázal mi nahnúť sa z police do vzduchu, že tak lepšie čok zaberá. Rýchlo sme sa odfotili a šup dolu. Zostup bol asi trojhodinový, kto bol na čiernom štíte tak vie. Dodo len nechápavo krútil hlavou, že pred dvadsiatimi rokmi to nebolo také strmé.
Na chatu sme prišli až za tmy. Tam nás už všetci netrpezlivo čakali a v srdečnej atmosfére sme strávili sobotňajšiu noc. Odchádzam s dobrým pocitom a ďalším snom. Kežmarák! Len ťažko sa s ním lúčim a už sa teším, kedy sa zase uvidíme.
 |
 |
| Vysoké Tatry Foto archív: Daniel Daloš |
|
